Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: PORTLAND

Dean Kissick bol na návšteve v Portlande na Utopian Visions Art Fair

PORTLAND

Performancia M. Page Greena Foto: @utopianvisionsartfair

Prvý večer v Portlande sa ocitám na skúške inscenácie Pélleas & Mélisande: A Vaudeville Symbolist Duodrama v Chicken Coop Contemporary, čo je priestor vo fungujúcom hydinovom družstve v záhrade maliara Srijona Chowdhuryho, organizátora Umeleckého (veľ)trhu utopických vízií. Počas druhého dejstva sa na scénu hrdo pritrepotal veľkolepý jednofarebný kohút. „Nepoznal som krásu,“ vraví herec Justin Streichman, „a potom sa ma dotkla. Keď sa tak stalo, už sa ma nikdy neprestala dotýkať.“

Príbeh sa týka dvoch mužov, ktorí skúšajú hru Mauricea Maeterlincka Pelleas a Melisanda (1893). Aktuálnu inscenáciu napísal Tim Reid, ktorý v nej aj hrá. Na scéne vysvetľuje, že nikdy poriadne nerozumel, o čom je originál, že žiadna postava nevie, kto je, ako stále len plačú a ako sú všetci zajatí v rozprávke, kde nikto už neverí na zázraky. Prišiel som sem, aby som našiel nové myšlienky od amerických umelcov, ktorí nežijú v New Yorku, a ako tak Reid stojí pri okne a rozpráva príbehy oviec stratených na križovatke, psov, čo sa boja labute, mužov bez domova, ktorí bývajú vonku v lese a spievajú pesničky Billa Withersa, ako zo senníka vyhadzuje slamu, kričí „Hľa, hľa, bozkávam tvoje vlasy“, a popritom kikiríkajú a hlasne od vzrušenia hvízdajú kohúty, mám pocit, že som od domova hodne ďaleko.

Pelléas & Mélisande: A Vaudeville Symbolistická Duodrama v Chicken Coop Contemporary Foto: @utopianvisionsartfair

Ďalší deň sa vyberám k vodopádu v kaňone rieky Columbia, kde sa v krištáľovom potoku ihrali mladé lososy, vzduch bol sladký a voňal škoricovými slimákmi, no len čo som zašiel za ohyb rieky, neznámi ľudia sa ma farebnými výveskami snažili nalákať k Svedkom Jehovovým alebo Falun Gong. V dnešných časoch sa vás snažia naplniť významom na tých najnezvyčajnejších miestach. Keď som sa odtiaľ vracal na otvorenie Utopických vízií, zbadal som nad diaľnicou osamelý dúhovými farbami hrajúci oblak – akiste dobré znamenie.

Napriek svojmu menu, Umelecký (veľ)trh utopických vízií nie je ani tak (veľ)trh, ako skôr skupina prezentácií rôznych kolektívov, galérií, neziskových organizácií, kurátorov, umelcov a umelkýň atď. – celkovo 31 projektov, rozprestierajúcich sa medzi kompaktným skladom, polorozpadnutým dvorom a pivnicou neďalekého domu. Sochy z chleba, visiace párky zo sadla, kvetinové vence na dverách, prenosné vitríny z izolepy, panoptický informačný pult, strešný nápis „Pán PREGLEJKA JE VEGÁN“ a fluoreskujúci jednorožec zo zvyškových materiálov. Posol z vesmíru, na ktorom mohol človek kriedou napísať svoje túžby a poslať ich do vesmíru, čo som aj spravil. Projekty, ktoré ma priťahujú najviac, sú spojené s písaním. Umelec Jesse Stecklow, tentokrát v úlohe kurátora,  zasadil do trávy výstrižky textu, ktoré našla spisovateľka a bádateľka Lucy Chinen, ako akési značky. Napríklad: „Hostia v hoteli v Los Angeles, kde na streche objavili rozkladajúcu sa mŕtvolu nezvestnej ženy, hovoria, že voda má ‚divnú‘ chuť.“ Neďaleko stojí výstava kurátora, spisovateľa a umelca Keitha J Varadiho, ktorej súčasťou je vlastnoručne urobená publikácia A Naomi Fry Reader: Selections from the New Yorker, zbierka najlepších komických etúd zo života amerických celebrít a politikov/-čiek za rok 2018 od spisovateľky a komičky Naomi Fry z New Yorkeru. Publikácia naznačuje, ako ľahko sa dané roly dajú zameniť, a takisto načrtáva výstižný portrét prítomnosti, tu i tam poskytujúci nádej. Priamejšiu, ale opäť nádejnú cestu si zvolil portlandský umelec Manuel Arturo Abreu, ktorý predstavuje hárok, kam sa môžu zapísať Američania a Američanky, ktorí a ktoré by sa chceli zosobášiť s ľuďmi bez dokumentov a pomôcť im tak legalizovať svoje postavenie. Niektorí návštevníci a návštevníčky sa aj naozaj zapisujú. V dnešnom protestnom hnutí je veľa prázdnych gest, viac než piesku na všetkých plážach sveta dohromady, ale ak sa táto akcia uskutoční, bude to podľa mňa drsné, a k tomu radikálne.

Layet Johnson kurátorované gallery Good Weather (North Little Rock) Foto: Dean Kissick

(Veľ)trh je podľa Chowdhuryho vlastne také miesto pre debaty medzi rôznymi skupinami. Inštitút pre novú konotatívnu akciu (The Institute for New Connotative Action) vystavuje sériu protestných plagátov. Inštitút pre medzidruhové umenie a vzťahy (The Institute for Interspecies Art and Relations), ktorý dúfa, že jedného dňa postaví experimentálnu svätyňu, akúsi Novú Zem, kde budú v súlade žiť zvieratá i ľudia, na svojich informačných tabuliach promujú rôznorodé súvisiace projekty. Inštitút pre teplú ekológiu (The Institute of Queer Ecology) pozval zoskupenie Posadas (Ignacio Hernández Murillo a Pablo Herza), aby otvorili Mecha Body Mall, v rámci ktorého sa predávali rôzne protetické kosti a krehká spodná bielizeň v štýle BDSM. Ich leták obsahoval slogan „človek ako zberač emócií“, čo mi pripomenulo záhadne a grandiózne prehlásenie Vladimíra Putina: „Som najbohatší človek, nielen v Európe, ale na celom svete. Zbieram totiž emócie.“ Niežeby som si myslel, že Putin je dajako zapletený do Inštitútu pre teplú ekológiu, ale človek nikdy nevie, čo majú Rusi v týchto dňoch za lubom.

V Portlande si uvedomujem, že je mi milšia spoločnosť vážnych atlantických narcisov a šarmantných, vysoko rafinovaných sociopatov než tých milých a dobrosrdečných. To som si síce uvedomoval už aj predtým, ale z času na čas je dobré posilniť svoje predsudky. Pelleas a Melisandra sú zajatí v rozprávke, kde už nikto neverí na zázraky, a taký mám celkovo pocit z umelkýň, umelcov a kurátoriek a kurátorov, ktorí poskytujú útočisko utopickým túžbam. Prišiel som sem však za alternatívou a tú som aj našiel. Som tu na severozápadnom pobreží Pacifiku, jablká sú tu šťavnaté a stromy vysoké, a možno, že je dobré sa pre zmenu nechať unášať idealizmom, nechať cez svoje telo prúdiť teplo a zbierať svoje emócie. Aspoň v rámci normy. Vnútri je performancia v podaní M. Page Greene, v ktorom celé obecenstvo zviažu šnúrou a robia s nimi nejaké dýchacie cvičenia; zdupkám preč hneď, ako sa objavuje šnúra. Zato som ochotný venovať sa sochám medzi kvetmi a rastlinami marihuany od losangeleského galerijného priestoru Garden, kde sa nachádzajú aj ručne vyrezané eko-fetišistické análne kolíky z dielne Sacred Sadism (Genevieve Belleveau a Themba Alleyne). Sú vyrobené zo zachráneného dreva, čo znie ako paródia, ale nie je a napadá mi myšlienka: ktorá časť umeleckého sveta si viac užíva zhýralý sexuálny život – prachatí miláčikovia z Art Basel alebo sadomasochistické deti udržateľných kvetov? A tiež: prečo sú losangelskí umelci tak posadnutí análnymi korálmi a kolíkmi?

Dokumentácia „Kozmického Messengera“ Foto: Dean Kissick

V ten večer mi pri drinku Varadi, ktorý ešte nedávno pracoval ako súkromný vyšetrovateľ, hovorí, ako ho raz jeden kritik obvinil z toho, že je na prachy. Obvinil ho zo zištnosti z dvoch dôvodov: lebo hovorí a píše to, čo ľudia nie vždy chcú počuť alebo čítať, a tiež preto, lebo pracoval ako súkromný vyšetrovateľ. V tomto svete by sme všetci mohli byť predajnými žoldniermi, ale dnes ním nechcem byť. Nie tu. Je fajn byť pre zmenu obklopený niečím iným. Nie je to to, čo teraz všetci chcú od umenia: niečo, hocičo, čo je iné?

DEAN KISSICK je spisovateľ a prispievateľ do časopisu Spike. Žije v New Yorku.

Keith J Varadi s Naomi Fry reader Foto: Dean Kissick