Esej / Dole po špirále #4

Stojíme na kraji priepasti, ale zdá sa, že všetkým je to jedno. V tomto stĺpčeku Dean Kissick píše o tom, ako sa súčasná hrozba jadrovej vojny stráca v mémifikácii reality a politiky.

V januári 2016, nie dlho po prvej severokórejskej skúške vodíkovej bomby, som si na pár dní zašiel do Hirošimy. Navštívil som tam Park mieru, ktorý navrhol Kenzō Tange. Stojí tam Múzeum mieru, Kupola atómovej bomby, kenotaf, ktorý býva často počmáraný, a ďalšie strohé betónové formy. Vo vestibule mostovitého múzea sa nachádzal provizórny nápis so slovami: „Severná Kórea, prosím, nerob to. Prosím, nestavaj ďalšiu bombu,“ alebo niečo v podobnom štýle. To bolo po prvý raz, keď hrozba Kim Čong-una, ktorý by mohol odpáliť atómovú bombu, predo mnou vyvstala ako skutočná. Dnes sme bližšie k jadrovej vojne než kedykoľvek predtým od 60. rokov, ale v podstate o tom nikto nerozpráva. Apokalypsy sa približujú, ale zdá sa, že všetkým je to vlastne jedno. Prečo je to tak?

Na druhej strane parku pred Kupolou atómovej bomby (tak sú známe tieto zachované rozvaliny Hirošimského prefekturálneho palácu pre podporu priemyslu) bola skupina dobrovoľníkov so svojím neoficiálnym, po domácky vyrobeným múzeom kníh a spomienok. Na ich čele je už dnešný sedemdesiatnik Kosei Mito, ktorý založil skupinu pred jedenástimi rokmi po tom, čo opustil svoje miesto sprievodcu Múzea mieru z dôvodu, že sa medzi jeho stenami o niektorých príbehoch muselo mlčať. Aj keď z expozície v múzeu som nemal pocit, že by k téme pristupovala príliš opatrne, pamätníky domácej výroby sú drsné: poskladané knihy v podobe rodinných fotoalbumov, celé posiate obrázkami post-efektov radiácie – fotky znetvorených, zničených tiel –osobné svedectvá, príbehy rodinných príslušníkov a zahynuvších, ktoré sa neprestajne rozprávajú v parku, a to po celý rok, každý deň, v japončine i v angličtine. Spolu vytvárajú výnimočnú ľudovú históriu, akú som dovtedy ešte nezažil. Neradi nadmerne premýšľame o minulosti, ale park na nábreží rieky Ōta je jedno z miest, kde jej zovretiu jednoducho neuniknete.

Hideo Kimura: Moji spolužiaci kričali, Dátum výjavu: 6. august 1945, 8:15-8:30

Severná Kórea je taká odrezaná od sveta, že mi príde takmer až nereálna. Viem si ju predstaviť iba cez amalgám fotografií pod kurátorstvom Andreasa Gurského, cez trpký dokument od Vice, v ktorom basketbalové mužstvo Harlem Globetrotters s netypicky zdržanlivým Dennisom Rodmanom cestuje po krajine, a cez sériu postov na Instagrame z jesene 2015 od umelkyne Amalie Ulman. Vedel som, že sú autentické, ale napriek tomu sa im dalo len ťažko uveriť. Tieto kompozície vyzerali ešte menej hodnoverné ako ktorékoľvek z jej divadelných predstavení v Los Angeles. Čo to akože malo byť, keď robila špagáty v bielych pančuchách a telovom body v hotelovej izbe v Pchjongjangu? Povedala mi, že tam odjakživa chcela ísť, a tak sa zbalila a šla. Lenže vo svetle nasledujúcich udalostí ma premkol pocit, či sa náhodou nestala agentkou Kórejskej ľudovo demokratickej republiky. Stále si myslím, že by ňou mohla byť. Jej fotky sa podobali fotkám zo sna, v ktorom sa človek túla po vyprázdnených mestských panorámach a nemôže sa zbaviť dojmu, že niečo nie je úplne v poriadku.

Čítal som, že neriadenú raketu je ťažké stopnúť, lebo ak tí, čo ju vypálili, nevedia s istotou predpovedať jej trajektóriu, nedúfajú ani, že ju zachytia. Všetko sa teraz topí v zmätku. Donald Trump zaobchádza s Kim Čong-unom ako s mémom, keď ho opisuje ako „raketového mužíčka“, ako keby bol nejakou postavičkou z pesničky Eltona Johna. Aj moji kamaráti mi o ňom posielajú mémy. Zdá sa, že aj samotný Kim zaobchádza s realitou ako s mémom, keď vysiela bývalú súťažiacu z Vietnamu hľadá superstar, 28-ročnú Doan Thi Huong na malajzijské letisko, aby v tričku s nápisom „LOL“ zavraždila jeho nevlastného brata Kim Čong-nama. Možno práve kvôli tejto komickosti sa nedokážeme prinútiť brať ani severokórejského, ani amerického prezidenta vážne. Sú totiž dve strany rovnakej absurdnej mince. Obaja pre svet predstavujú hrozbu, ale ani jeden nemá takú podobu, akú by sme očakávali od diabla.

Amalia Ulman na Instagrame, 14 Septembra 2015

Realita sa stala mémom a politika fraškou a takí, ako Trump, sú toho skôr príznakmi než príčinou. Aj on sa, ako všetci ostatní, chytil do spodných prúdov sociálnych sietí. Teraz, keď žijeme prevažne v digitálnom svete, sme čoraz viac odseknutí od toho fyzického. Ak všetci neustále civia do svojich mobilov, vtedy skutočnosť začne existovať v nich – v rámci internetovej cirkulácie reprezentácií, skreslených reprezentácií, sporov, vtipov a meméčiek a všetko mimo tejto oblasti je iba surovina, ktorá ešte len čaká na svoje spracovanie. Ide o nový spôsob, ako uchopiť náš život, ktorý pobáda k bezohľadnosti, nezodpovednosti a ľahkomyseľnosti. „Založil som si twitter, aby som bol v kurze diania,“ tak sa začal jeden tvít, ktorý som čítal tento týždeň „a teraz mi je jedno, čo sa vo svete deje.“

Väčšina z nás už nerozmýšľa o apokalypse. Všetci iba robíme to, čo obvykle, akoby sa nebolo čoho báť, akoby neexistovala žiadna hrozba atómoviek, umelej inteligencie či klimatickej zmeny, ani žiadny scenár posledného súdu, akoby nikdy nemal nastať koniec sveta. Možno, že eventualita konca je koncept, ktorý ďaleko presahuje naše chápanie. Možno, že hľadieť na všetko, ako by to bol len žart, je ďalšia forma popierania. Alebo možno, že nám je to už jedno, lebo si myslíme, že si to zaslúžime a na svete by bolo lepšie, keby sme tu neboli. Keď napnem mozog a predstavím si svet bez nás, príde mi na um film Human Mask (2014) od Pierrea Huygheho, ktorý sa začína drónovými zábermi na budovy v opustenej, zdevastovanej Fukušimy. Potom drón vletí do pustej reštaurácie, po ktorej sa zakráda opica v strašidelnej maske Nó, a ja myslím na to, ako sa miestni vrátili na jar domov a uvideli, ako ich mestá okupujú divé svine, ako sa v ich loftoch usadili čistotné medvedíky a na trávnikoch kvitnú kvety.

DEAN KISSICK je spisovateľ. Žije v New Yorku.

Andreas Gursky: Pchjongjang II, Diptych, 2007, detail

Esej publikujeme v spolupráci so Spike Art Magazine.

2 / 3 / 2018
by Dean Kissick
Zdieľaj na Facebook