Lev Rubinštejn: Rusko je strašné a zároveň krásne v tom, že sa tam môže stať čokoľvek

Legendárny ruský básnik a performer Lev Rubinštejn v rozhovore s Fedorom Blaščákom hovorí o realite ruskej undergroundovej scény v období pred a po konci totality.

Lev Rubinstein v Novej synagóge v Žiline.

Lev Rubinštejn prišiel z Moskvy do Žiliny na sympózium k výstave Poézia a Performancia a predviedol nám tam svoj známy text z roku 1981. Boli to vety napísané na kartičkách, ktoré postupne kolovali v publiku.

Ako vysvetlil, formát textu  vznikol v reakcii na možnosti, ktoré v tom čase existovali, keď sa takáto poézia mohla čítať jedine na stretnutiach v bytoch v kruhu blízkych ľudí. Spoločné čítanie hŕstky prítomných vytvorilo v Žiline retro ilúziu atmosféry moskovského bytu z 80tych rokov a krátko potom vznikol tento rozhovor, ktorý prekladal Tomáš Glanc.

Aké to bolo 1980tych rokoch v Moskve?

Pre umelcov to bola dôležitá skúška, lebo umenie sa začalo komercionalizovať. Hneď ako začala perestrojka prichádzali do Moskvy západní galeristi a zberatelia a pre mnohých umelcov, ktorí dovtedy pracovali doma, v pivniciach, bez peňazí, sa vtedy otvorili obrovské možnosti v rámci toho, čo dnes nazývame “ruský boom”. Niektorí v tej skúške obstáli veľmi dobre, iní to nezvládli. Začalo to naplno s príchodom Gorbačova a vyvrcholilo aukciou Sothebys.

To bolo v júli roku 1988. Čo sa tam vtedy v Moskve stalo?

Nebol som priamo pri tom, ale veľa mojich priateľov sa zúčastnilo a pre naše spoločenstvo to bola veľká vec, ktorá potvrdila, že naše umenie sa stalo úplne konvertibilným. Napríklad môj kamarát Griša Bruskin sa vtedy za jednu noc stal “majstrom sveta”. (Pozn. red.: Bruskinova práca Fundamentálny lexikón z roku 1986 sa predala za takmer pol milióna dolárov a stala sa najdrahším predaným dielom. V moskovskej galérii Garáž aktuálne prebieha výstava, ktorá mapuje históriu tohto ojedinelého a kontroverzného podujatia. Pozrite si originálny video záznam z aukcie tu.).

Znamenalo to zároveň koniec jednej disidentskej epochy?

Bola to výrazná epizóda, ale nie koniec epochy. Nemyslím si, že  to malo nejaký zásadný vplyv na tvorbu tých ľudí, lebo tam sa predávali prevažne autori, ktorí už mali svoj jasný program a poetiku.  Boli takí, ktorým tie peniaze zmenili osud. Niekto sa z toho povedzme zbláznil, no väčšina ostala normálna.

Bola perestrojka renesanciou umenia v Rusku?

Ťažko povedať. Ja patrím ku generácii, pre ktorú boli dôležitejšie skôr 70te roky. To bola dekáda, kedy sa udiali dôležité udalosti – napríklad buldozerová výstava z roku 1974. Po nej sa udiala určitá revolúcia v hlavách mnohých ľudí, vtedy sa sformulovali podstatné stanoviská. Neskôr, počas perestrojky, došlo z môjho pohľadu už iba k istej legalizácii a zverejňovaniu tých vecí a trendov, ktoré už existovali.

Aké ste mali kontakty so západným svetom v 70tych rokoch?

Naše poznanie sveta a diania na západe bolo veľmi fragmentárne.  Prísun informácii existoval, vždy sa našiel ktosi, čo niečo doniesol – nejaký časopis, knihu, ale boli to len útržky. Nebol v tom žiaden systém. A keďže sme nič nepoznali, nemohli sme ani nič kopírovať a vtedy som zistil zaujímavú vec, že veci môžu vznikať paralelne na rôznych miestach sveta bez toho, aby sa tí ľudia navzájom poznali. Nakoniec, dokazuje to aj táto výstava v Novej synagóge v Žiline.

Poznali ste vtedy nejakých ľudí z Československa?

Nie. Vedel som, že do Moskvy chodil Jindřich Chalupecký, ale nestretol som sa s ním.  Poznal som meno Antonín Brousek, ktorý bol prekladateľom.  No pre mňa a našu generáciu bolo Československo dôležité ako politická téma v súvislosti s rokom 1968.

V 70tych rokoch sa definovali stanoviská, v 80tych sa legalizovali a exportovali do sveta – čo nové potom priniesli 90te roky?

Nikdy som neprežíval problémy vlastnej krajiny tak, ako vtedy. To bolo aj pre mňa osobne ozaj niečo výnimočné. 90te roky boli najslobodnejším obdobím v celej histórii Ruska.  Dokonca sme si mysleli, že Rusko by sa mohlo stať európskou spoločnosťou. Samozrejme, neskôr sa ukázalo, že to bol omyl. No bol to určitý precedens slobody, ktorý mi dáva nádej aj dnes. Zároveň sa vtedy naše spoločenstvo umelcov začalo rozpadať, množstvo ľudí odišlo.

Súhlasíte s názorom, že politický útlak vytvára väčšiu potrebu umelcov tvoriť?

Poznám to. Sám som vyrastal v totalitnom režime a v istom zmysle je to pravda, lebo pri tom nátlaku z rôznych strán sa zvyšuje potreba vybudovať v sebe nejakú vnútornú slobodu.  No ak nechcem byť len nejakým egocentrikom, tak musím  svoje výhody obetovať v prospech boja za to, aby v tej krajine bolo viac slobody. Každý umelec na sebe nejako pociťuje nátlak svojho okolia a každý sa mu snaží nejakým spôsobom vzoprieť.  Nesloboda je vždy veľká výzva, ale je to ten typ skúšky, ktorý už poznáme. Aj sloboda je určitým typom výzvy, ktorý však v Rusku až tak nepoznáme a preto by bolo lepšie pre zmenu vyskúšať túto verziu.

Kedy sa to stane?

(smiech) Zaujímavá otázka. Keby som to vedel …, no  nebudem tu robiť prognózy, obzvlášť ak sa týkajú Ruska, lebo Rusko je strašné a zároveň krásne v tom, že sa tam  môže stať čokoľvek. Situácia tam je preto vždy nepredvídateľná.

Budeme dúfať.

Veru tak.

Kartička z performancie Leva Rubinšteina.

23 / 2 / 2018
by Fedor Blaščák
Zdieľaj na Facebook