Esej / Dole po špirále #3

Zachráni nás Ivanka Trumpová od horúcich pekiel? Dean Kissick skúma vzťah Ivanky Trump k súčasnému umeniu a preveruje kultúru spoločnosti pred kolapsom.

Problém so zombíkmi spočíva v tom, že sa vracajú a chcú nás uhryznúť. Pred rokom sa mnohí nádejali, že sme svedkami posledných výkrikov „zombie formalizmu“, ale kde inde by sa mal znovu objaviť, ak nie na stenách bytu Ivanky Trumpovej a na fotkách jej domáceho šťastia, ktoré s obľubou postuje na internete. Na stene visí bezmenná maľba zo žuvačiek od Dana Colena, za klavírom je sieťotlačová diera po výstrele Black Escalade od Natea Lowmana a modro-biele dielo Christophera Woola ju inšpirovalo k tomu, aby jej dizajnérsky tím vytvoril kabelku.„Mám v obľube celý rad skvelých mladších umelcov,“ povedala Ivanka pre Artsy. „Sú to napríklad Wade Guyton, Nate Lowman, Alex Israel, Dan Colen, Joe Bradley a iní.” Teda práve tých abstraktných maliarov, ktorí chodia po spoločenských podujatiach a s ktorými sa robia dlhé rozhovory v časopise Interview v sprievode ich čierno-bielych zahĺbených portrétov. Patria medzi tých najhorších umelcov na svete. A teraz ich spolitizovali.

Na fotku Ivanky stojacej u nej v byte pred jeho dielom (pastelové vyvarené šampóny namaľované na ikeácke zrkadlo) Alex Da Corte zareagoval takto: „Milá [Ivanka Trumpová], prosím, zves si zo stien moje diela. V tvojej spoločnosti je mi trápne.“ Ďalší na americkej umeleckej scéne sa vyjadrili podobne, najmä na Instagramovom účte „Dear Ivanka“, ktorý založili kurátorka Alison Gingeras a umelec Jonathan Hotowitz. Ľudia z najrôznejších sfér (niektoré nemajú nič spoločné s umením) sem prispievajú s otvorenými listami, v ktorých Ivanku žiadajú, aby využila svoj vplyv a napádala politiku svojho otca a vymenovaných ľudí v kabinete. Teraz, keď sa spoločnosť rúti dole po špirále, vyvstáva otázka: Zachráni nás Ivanka Trumpová, lebo jej nejakí umelci, ktorých diela vlastní, vynadali na Instagrame? Nie je to veľmi reálne. To, že Trumpovci zbúrali múr medzi svetom zábavy a politiky, teraz neznamená, že začnú prijímať rady od skupinky pekných maliarov, ktorí vymetajú rauty. Toto nie je Zoolander 3.

Spisovateľka Rachel Cusk vo svojom najnovšom románe Outline opisuje ex-manželku hlavnej postavy nasledovne: „Ona bola Angličanka a tak výnimočne krásna, že sa jej ťažko upierala istá vnútorná rafinovanosť. No hoci jej povaha skrývala isté prekvapenia, neboli príliš príjemné. Často preto pozýval na návštevu jej rodičov, akoby ich skúmaním mohol rozlúsknuť záhadu ich dcéry.“ Podobne je to aj s umelcami a umelkyňami. Akoby predpokladali, že krása a sklon k zberateľstvu malieb z Ivanky robí dobrosrdečného človeka, ktorý čaká na to, aby sa ako Patty Hearst (pozn. prekl. dcéra mediálneho magnáta W. R. Hearsta, ktorá sa neskôr pridala k svojim únoscom, k radikálnej ľavicovej organizácii SLA – Symbionickej oslobodzovacej armáde) obrátila voči svojej rodine a establišmentu. Znovu – nie je to veľmi reálne. Namiesto politiky to poukazuje viac na otrepanú posadnutosť krásou a celebritami, na hrdinský obraz umelca a na nekonečne precitlivenú, naoko cnostnú kultúru so sklonom k verejnému pranierovaniu, v ktorej panuje presvedčenie, že človek sa pomocou (recepčno-bublinkovej) socializácie dokáže dostať z akejkoľvek šlamastiky.

Čo sa strápneného Alexa Da Corteho týka, väčšina umelcov či umelkýň sa cíti trápne za zberateľov, ktorým predávajú svoje diela. A tak je to správne. Raz večer som sa k nejakým umelcom pridal na pohárik v sklenenom dome nejakých londýnskych zberateľov umenia – a bol to trapas. Cítil som sa ako predajná štetka, hanbil som sa a nudil. Lenže zapredávanie sa je vždy hanebné. Doktor Faust nezapredal dušu Diablovi kvôli pýche, ale kvôli neohraničeným poznatkom a svetským radovánkam. Paganini urobil to isté, aby sa mohol stať najlepším huslistom na svete. Z uvedených dôvodov sa mohli nechať skompromitovať akurát tak ľudia v minulosti, ale dnes je to zvyčajne iba kvôli prachom. A často dosť veľkým.

Dobrý spôsob, ako sa vyhnúť tomu, aby si vašimi výtvormi nedekorovali byty zlé, zločinné obchodné dynastie, je im ich nepredávať. Brendan Dugan, zakladateľ newyorského kníhkupectva a galérie Karma (kde sa vystavovali diela v terajšej Ivankinej zbierke), v rozhovore pre časopis Bloomberg povedal: „Pádnym tvrdením je, že umelecký svet je v prvom rade jedno veľké trhovisko, a ak máte peniaze, ľudia vám jednoducho budú predávať rôzne veci. Možno, že ide o signál, aby ľudia precitli a konečne to pochopili.“ A týmto postrehom sa z neho akoby stal Siddhártha, čakajúci pod Stromom osvietenia na to, aby pochopil, čo znamená karma, podľa ktorej dostal názov jeho podnik. Veď iste, že je to trhovisko, a ak dielo vstupuje na sekundárny trh – napríklad ak sa dostane na dražbu – umelkyňa už nemá žiadne slovo v tom, kto dielo kúpi či kde skončí.

Rowena Morrill: Shadows Out off Hell

Britská fantasy maliarka Rowena Morrill, ktorá ilustrovala obálky kníh spisovateľov ako H.P. Lovecraft a Isaac Asimov, sa k problému postavila s väčšou gráciou ako Da Corte, keď sa v roku 2003 jej dve maľby našli na stenách v jednom sídle Saddáma Husajna. „Nemôžem povedať, že by som také niečo brala ako kompliment,“ povedala. „No ak naozaj pozeral na moje diela a niečo si pritom myslel, určite to vzbudzuje moju zvedavosť. Vždy som si bola vedomá toho, že keď predám dielo, môže skončiť hocikde. Pravdaže, ani vo sne mi nenapadlo, že by skončilo na takom mieste.“

Čo si tak asi mohol iracký diktátor myslieť, keď upieral pohľad na Shadows Out of Hell, na ktorom nahý blonďavý Adonis zápasí s hadom? To sa nedá povedať. Čo si myslí Ivanka, keď upiera pohľad na abstrakcie zo žuvačky a roztopeného šampónu? Odpoveďou je – zrejme nič. Maľby sú totiž vyprázdnené a nemajú zmysel. Myslí si vôbec niekto pri pohľade na ne niečo iné ako: To by sa pekne vynímalo u mňa na stene, v pozadí selfíčka či v mojom investičnom portfóliu? A práve takto vyzerá umenie urobiť obchod (pozn. prekl. Art of deal je názov bestselleru Donalda Trumpa a novinára Tonyho Schwartza z roku 1987). Ak ste sa niekedy prechádzali po veľtrhu s umením a hľadiac na všetky tie diela v stánkoch vám vŕtalo hlavou, kde skončia, sú tam, na stenách multimilionárov, ktorých morálka je rovnako pochybná ako ich estetický úsudok.

Maľba Davida Ostrowského v byte Ivanky Trump.

Ďalšie známe dielo z Ivankinej kolekcie – jedna maľba zo série Relax/Outline Paintings od Davida Ostrowského, na ktorej farebný štvorec lemuje biele plátno –, sa objavilo vo videu, v ktorom Ivanka kortešuje za svojho otca vo februári 2016, teda v čase, keď Donald Trump ešte len bojoval o stranícku nomináciu za prezidentského kandidáta. Ostrowského maľba bola príhodnou rekvizitou pre Trumpovu kampaň, lebo nemá absolútne čo povedať. Je to doslova čisté plátno. Podobne ako keď CIA v 50. a 60. rokoch po svete propagovala abstraktný expresionizmus ako príklad americkej slobody a tvorivosti, dnešná abstraktná maľba bola apropriovaná ako harmonické pozadie pre konzervatívnu propagandu a ako žiaduca komodita pre horných desaťtisíc.

Na margo fotky jednej svojej jemne pastelovej maľby, ktorá visí nad Ivankiným vylešteným jedálenským stolom a v ktorom sa odráža, Alex Israel napísal: „Prosím, stojte za umelcami a mnohými ľuďmi po celom svete, ktorí veria, že Amerika znamená rovnosť pre všetkých ľudí.“ To je síce zlaté, ale dnešný umelecký svet sa predsa zakladá skôr na istom kultúrnom elitárstve a ochote obsluhovať a zabávať vládnucu triedu než na princípoch rovnosti. No a Trumpovci sa nejako principiálne nelíšia od hŕby iných tyranov, vojnových štváčov, realitných magnátov, skorumpovaných bánk, ropných spoločností či nadnárodných korporácií, ktoré ten svet finančne zabezpečujú. Ak je najnenávidenejší americký prezident všetkých čias bližšie spätý so súčasným umením než ktorýkoľvek prezident v amerických dejinách, čo to potom vypovedá o dnešnom umeleckom svete?

Zachráni nás teda Ivanka Trumpová od horúcich pekiel? Keď som premýšľal nad touto otázkou, pripomenula sa mi minuloročná výstava kolaboratívnych malieb Alexa Israela a Breta Eastona Ellisa, ktorá sa konala v galérii Gagosian Beverly Hills. Na fotke čiernych paliem, v korunách ktorých ševelí podvečerný vánok, boli napísané slová: „Ešte stále si myslel, že môže zmeniť svet. Teraz už o niečo menej.“

 

Esej publikujeme v spolupráci so Spike Art Magazine

23 / 1 / 2018
by Dean Kissick
Zdieľaj na Facebook