Nechcem zapĺňať priestor hmotou, lebo on už je hmota.

Rozhovor s Danou Tomečkovou.

Práce Dany Tomečkovej som si všimla počas semestrálnych prieskumov na VŠVU. Bola iná, študovala šperk u Karola Weisslechnera (končila v roku 2017) a mne sa páčilo ako koncentrovane k svojím dielam pristupuje a ako odvážne vykračuje inam zo zaužívaných bublín. Jej práce boli tiché, akoby meditatívne, ale zároveň svojím spôsobom hlučné a provokatívne. A postupom času stále sebavedomejšie. A ešte sa mi páči, ako pracuje s priestorom. Je v ňom len zľahka, akoby sa ho len dotkla, ako keď začujete šumenie krídel. A je to preč.

Dočasné oblaky. Keď sa dotkneme motýlich krídel na našich prstoch ostane jemný prášok. Keď potom motýľ vzlietne, na chvíľu vo vzduchu rozptýli jemný farebný oblak. Dočasný.

Máš už ateliér? Teda svoj priestor, kde vieš zavrieť dvere?

Mám. Zatiaľ je to naozaj len priestor, lebo som bola na stáži v Dánsku a ešte sa len idem zabývať. No predstava tej prázdnej izby, čo ma v tichosti čaká, ma hriala na diaľku. Odteraz ma nájdeš v PRFR Zlaté piesky.

Tvoja cesta k šperku a vizuálnemu umeniu nebola úplne priamočiara. Študovala si média, film. A potom?

Študovala som masmediálnu komunikáciu s odbočkou k filmu. Po škole som pracovala v oblasti kultúry ako PR, koordinátorka projektov a podujatí, asistentka producentky dokumentárnych filmov… Myslím, že som si toto všetko potrebovala ohmatať a zistiť, že to robiť dokážem, ale nie je to niečo, bez čoho by som nevedela existovať. Tá skúsenosť bola skvelá a ja som potrebovala čas, aby som cez Možno prišla k Áno. A tiež, aby som si verila a počúvala sa a dovolila si nevedieť.

Z cukru. Inštalácia pre BADW 2016. Materiál: práškový cukor.

Mám takú skúsenosť, že v živote je dôležité stretnúť ľudí, ktorí ťa posunú ďalej, alebo ti otvoria dvere, o ktorých si netušila, že sú. Máš takých aj ty?  Čo si sa od nich naučila?

Moji rodičia. Ich otvorenosť. Všetky rozhodnutia o tom, kam idem, boli vždy na mne. Môj profesor na VŠVU Karol Weisslechner. Jeho energia a dôvera. Keď som sa hlásila na školu, počas jednej konzultácie si položil dlaň najprv na vrch hlavy, potom ju otvorenú vyklopil na stôl so slovami: „Toto všetko, čo mi hovoríš, je pekné, no zatiaľ je to umenie v hlave. Ešte to treba z nej vybrať, aby sme to videli na tomto stole.“ A keď zadával semestrálnu tému: „Teraz na začiatku ešte netušíš, čo je možné a čoho si sama schopná. A na konci to urobíš.“ Potom asistentka v ateliéri Krystína Španihelová. Jej intuícia. Keď sme do noci bdeli pri inštalovaní mojej bakalárky, v ponožkách chodili po ateliéri a hľadali trajektórie a vzťahy v inštalácii. Obaja mi vo svojom načúvaní veľmi pomohli v tom, aby som sama našla dvere, aj seba v nich. Tých ľudí je veľa, lebo všetko ťa napokon posúva ďalej. To, čo spracuješ, prežuješ a prežiješ, alebo ťa “akoželentak” stretne. Aj tá náhodná pani Birgitta, čo vedľa mňa sedela v lietadle, a vôbec nebola náhodná.

Územie/metaforický priestor. Diplomová práca. Exteriér. Dunajská ulica, Bratislava. 2017. Foto: Ondrej Urban

Študovala si síce šperk na VŠVU, ale stále si si odbiehala aj inam. Ktorá zo skúseností z obdobia štúdia bola pre teba zásadná?

Práveže moje štúdium vnímam ako obdobie, keď som konečne sedela na jednom mieste a cítila, že som správne. Ale dôležitý bol aj semester na fotke pod vedením Jany Hojstričovej a na intermédiách u Jara Kyšu. Asi to bolo o bdelosti toho, že jedno médium je jedna, ale nie jediná možnosť, ako vybrať to z hlavy na stôl. A že aj médium má pohyblivé hranice.

Od klasického šperku si sa v posledných prácach vzdialila.

Áno aj nie. Súvisí to práve s tým, čo všetko ešte je (už nie je) šperk. Čoraz viac ma láka pracovať s priestorom a skúmať to, čo ma od neho oddeľuje, pokiaľ som ja a odkiaľ je svet. A to súvisí s uvedomovaním si svojej telesnosti, seba vo vzťahu k vonkajšku. Šperk pre mňa nemusí byť nositeľný a fyzicky prepojený s telom, aby v tele niečo vyvolal, spustil. Môže byť súčasťou priestoru alebo sám byť priestorom, ktorý ma obklopí.

Územie/metaforický priestor. Diplomová práca. 2017. Foto: Ondrej Urban

V tvojej tvorbe vnímam ako silné témy čas, premenlivosť, krehkosť vzťahov, pamäť. Je to dosť osobný – introvertný prístup. Začínala si s menšími vecami, ale postupne to rastie. Prekvap ma. Čo tam nie je, alebo čo tam ešte je, čo som si neuvedomila?

Mám pocit, že s väčšou mierkou má tá introvertnosť iný charakter. Napríklad bublina vzduchu (časť projektu Územie) si žije svoj život, už mi nepatrí. Mám s ňou iný – voľnejší – vzťah. Som rada osobná, ale smerom k ostatným, nie do seba, nie konkrétna.
Ja si v tom, okolo čoho sa stále točím, ešte uvedomujem pnutie, prázdno a plnosť, prchavosť, efemérnosť.

Územie/metaforický priestor. Detail. Pohľad do inštalácie. 2017. Foto: Ondrej Urban

Páči sa mi materialita a zároveň nematerialita, s ktorou pracuješ – kov, cukor, igelit,  vzduch, svetlo, odraz, spomienka. Páči sa mi, že sa ti celkom darí „nemateriálnosť“ na chvíľu zastaviť, zviditeľniť. Nenásilne. Premýšľaš o tom podobne?

Nemateriálnosť sa ani nedá držať dlhšie. To sa mi na nej páči a v tom ma láka, že je to vždy temporalita, nepolapiteľnosť. A vždy len môj pokus, skica, neuzatvorenosť. Paradoxne ak aj pracujem s niečím, čo trvá krátko, robím to dlho a pomaly. Mám rada minimálne prostriedky, ktorými sa dá viac naznačiť, než vytvárať. Ukázať to, čo už je. A nechcem zapĺňať priestor hmotou, lebo on už je hmota.

A čo slepé uličky.  Boli, alebo neboli?

Asi keď som sa usilovala robiť sériové šperky pre značku. Aby boli cool, lebo to neviem, ako sa robí.

Okruhy – situácie v kruhu. 2015

Posledný rok si trávila na severe. Viem, že si tam už pred viacerými rokmi študovala. Tento rozhovor vzniká na konci tvojho pobytu (pozn. redakcie: december). Aké to bolo pred desiatimi rokmi a teraz? Si v Kodani. Čo robíš?

Do Kodane som sa vrátila nanovo – inak. Teraz som mala pocit, že viem, čo tam robím. Že neskúšam. Práve som skončila absolventskú stáž v Hotel Pro Forma (HPF). Je to divadlo a najnovšie aj „production house“. So skupinou ďalších stážistov sme primárne robili na inštaláciách v Kodani a Aarhuse na témy, ktoré priamo súvisia s tým, čo HPF uvádza či chystá (podsvetie, antropocén). Pomáhali sme pri rešeršoch k pripravovaným predstaveniam, materiálových skúškach…

Krehký systém. Skupinová inštalácia. Hotel Pro Forma. Aarhus v Dánsku. 2017

Ako na teba vplývalo to prostredie, krajina, ľudia, svetelnosť – tma verzus svetlo?

Na severe mi je povedome (ako keď vieš, že tento vzduch a stromy a chodníky poznáš).
Svetlo. Farby sú iné, sýtejšie. Slnko bližšie k zemi. Keď svieti, máš pocit, že toto je naozaj.
Tma. Vtedy sa usilujem využívať čas. A rešpektovať rytmus.
Ľudia. Usilujem sa viac pýtať, neprestávať sa pýtať, pýtať sa priamo, pýtať si hĺbku, vyvíjať aktivitu, byť v dobrom sama za seba, artikulovať seba a svoju prácu, diskutovať, byť uvedomelá lokálne a globálne a robiť im malé premotivované prosociálne vpády do života.

Na koniec nejaký silný zážitok. Myslím z umenia. Máš nejaký v poslednej dobe?

Dánske divadlo Republique – predstavenie Morph. Švajčiarsky pavilón na Bienále v Benátkach. Pierre Huyge – After A Life Ahead v Munsteri. James Turrell – Skyspace v Ekeberg parku v Osle. Jiří Kylián – Silk & Knife 2. A vždy ma dostane festival Bratislava v pohybe.

Územie/metaforický priestor. Detail. Diplomová práca. 2017. Foto: Ondrej Urban

15 / 1 / 2018
by Ľubica Hustá
Zdieľaj na Facebook