Esej / Dole po špirále #2

Tento rok je rokom miznúcich sôch. Čo sa so všetkými tými doničenými idolmi a dolámanými obrazmi stane? Dean Kissick v svojom stĺpčeku píše o tom, prečo je obrazoborectvo späť a čo môžeme robiť po ňom.

Jordan Wolfson, Skutočné násilie (2017)

Nedávno som bol na večeri a sedel som oproti žene, ktorá sa rozhovorila o tom, ako na námestí Firdos v Bagdade strhli, pošliapali, dekapitovali sochu a vláčili ju po meste. Išlo o podujatie zinscenované americkou armádou v apríli 2003, ktoré malo vizualizovať pomyselné víťazstvo. Neskôr tú sochu nahradilo zelené modernistické súsošie od Bassema Hamada al-Diwiriho. Znázorňovalo rodinu, ktorá nad sebou držala slnko a polmesiac, a symbolizovalo znovu úplne pomyselnú jednotu Iraku. Okolo roku 2013 toto súsošie, ktorým sa nikto nenechal oblafnúť, takisto odstránili, zničili a stĺpy, ktoré ho obklopovali, vzali nadobro preč, aby tam už nikdy nemohli postaviť žiadnu sochu. Oba pamätníky – socha neporaziteľného Saddáma s jej teatrálnym zničením, ktoré predstavovalo silnú Ameriku, i nové súsošie, ktoré predstavovalo mierový a šťastný Irak, boli iba ilúziou. No žena pri večeri nerozprávala o tom. Hovorila o niečom omnoho zaujímavejšom.

Spomenula, že Saddám z námestia Firdos je teraz v Amerike, na mieste s názvom Záhrada zla. Bola tam vraj jej kamarátka. Záhrada zla skutočne existuje. Je v texaskom Dallase a vlastní ju realitný magnát Harlan Crow. Na záhradnom trávniku medzi magnóliami a dubmi tróni zbierka sôch vybraných despotov, ktoré si konzervatívec Crow podľa jeho slov drží ako symbol ľudskej krutosti. Je tam Josif Stalin, poznačený útokmi protestujúcich, Nicolae Ceaușescu, po ktorom boli rozmazané exkrementy, keď ho v Rumunsku našiel magnátov predstaviteľ, a údajne – hoci som si touto časťou nie veľmi istý – tam je aj Saddám z námestia Fridos či skôr to, čo z neho zostalo. Počul som tiež, že Saddámova noha, ktorá zostala visieť zo stĺpa, sa našla v garáži v Duisburgu a že jedného bývalého vojaka britských Špeciálnych vzdušných síl zatkli za to, že sa do Spojeného kráľovstva pokúšal prepašovať kus Saddámovho zadku.

Sochy Stalina a Mao Ce-tunga v Galérii padlých diktátorov Harlana Crowa.

Náš rozhovor sa zvrtol na tému obrazoborectva, keďže v Charlottesville vo Virgínii prebiehali boje, ktoré rozpútala demonštrácia proti plánovanému odstráneniu sochy konfederačného generála Roberta E. Leea a po ktorej ľudia zvrhli pamätník konfederačného vojaka v severokarolínskom Durhame. Pokrčil sa na zemi ako nejaké vyhodené oblečenie. Nech už ten predmet mal nad nami akúkoľvek moc, očividne sa dal ľahko zdolať. Takže áno, 21. storočie bolo doposiaľ obrazoboreckým storočím: začalo sa v roku 2001 zrútením Dvojičiek, čo bol najväčší spektákel, aký sa kedy vysielal v televízii. V roku 2006 sme videli Dasha Snowa masturbujúceho na obálku New York Postu, na ktorej bola mŕtvola Abúa Musaba az-Zarkávího (zakladateľa toho, čo sa neskôr premenilo na Islamský štát), aby ho potom poprášil červenými, bielymi a modrými trblietkami. V roku 2015 sme pozerali, ako Islamský štát ničí Palmýru. Jeho členovia sú svojím spôsobom majstrami spektáklu obrazoborectva a hrôzy, pomocou ktorého sa možno dožadovať pozornosti a rozprávať príbehy v digitálnom veku.

Aj v tomto roku sa vo svete umenia nanovo rozbesnili obrazoborecké vášne. Najvýraznejšou tematikou umeleckého diskurzu je túžba ničiť umelecké diela: na prehliadke amerického súčasného umenia Whitney Biennial volala Hannah Blacková po zničení maľby zobrazujúcej Emmetta Tilla (pozn. prekl. štrnásťročný černošský chlapec, ktorého rozbesnený biely dav v roku 1955 zlynčoval za to, že údajne urazil bielu ženu, jeho vrahovia boli zbavení viny a Emmett sa stal symbolom Hnutia za občianske práva) od Dany Schutzovej. Záhrada sôch vo Walker Art Centre bola tiež svedkom úspešnej kampane za odstránenie a rozobratie Popraviska (Scaffold) od Sama Duranta. Na Documente 14 skupina Lgbtqi+ utečencov uniesla Prísažný kameň (Oath Stone). Minulý december sa na telavivskom Námestí rabínov v noci objavila zlatá socha izraelského premiéra Benjamina Netanyahua z dielne umelca Italyho Zalaita, ktorú verejnosť počas dňa promptne odstránila. Toto obrazoborecké nutkanie však neprichádza len zľava, ale aj sprava a ktovie ešte odkiaľ. Vlajku s motívom On nás nerozdelí (He Will Not Divide Us) od kolektívu Shia LaBeouf, Nastja Säde Rönkkö a Luke Turner poškodili všade, kde sa objavila. Na Skulptur Projekte Münster jednej z postáv na fontáne od Nicole Eisenman zmizla a doteraz nebola nájdená hlava, no skôr než politika bol za tým mládežnícky vandalizmus. Teraz si môžeme predstavovať, že sa skrýva v nejakej spálni v malom vestfálskom meste, ktorého história obrazoborectva siaha do roku 1534, keď sa vzbúrili anabaptisti.

Socha Netanjahua od Italy Zalaita

Na Whitney Biennial sa pod paľbu kritiky dostal aj Jordan Wolfson za svoje sebadeštruktívne dielo pracujúce s virtuálnou realitou Skutočné násilie (Real Violence, 2017). Spočíva v tom, že animatronickú bábku, ktorá vyzerá ako živá, dobije na „smrť“ bejzbalovou pálkou. Ide o zaujímavé dielo, lebo je obrazoborecké vo vzťahu k sebe. Wolfson – umelec s neobyčajnou schopnosťou nájsť ducha času, aby z neho urobil čosi až hypnoticky nechutné – na svoju sochu doslova útočí a dupe po jej automatickej hlave. Je ťažké volať po zničení aktuálnych diel, keď mnohé sa zničia aj samy.

 

Park padlých monumentov, Moskva

S návratom kultúrnych vojen udalosti v umeleckom svete znovu začali vrhať svetlo na aktuálne politické dianie. Volanie Hannah Blackovej po zničení maľby Schutzovej bolo vzácnym prípadom toho, ako súčasné umenie predvída a možno aj formuje budúcnosť. A to je jedna z vecí, ktorú umenie má robiť. Po Charlottesville sa obrazoborectvo stalo jednou z najväčších otázok v západnej politike. Teraz, keď zmizli prostriedky transgresie – veď ťažko si predstaviť, že by nejaký umelec či umelkyňa dnes urobili niečo šokujúcejšie než to, čo neprestajne plynie z rôznych otvorov internetu, 24 hodín denne, každý boží deň –,  je ničenie spôsobom, akým môže umelec šokovať ľudí alebo ich aspoň prinútiť počúvať. A ničenie je iba ďalšia forma vyjadrenia: umelec Adam Pendleton v rozhovore pre New York Times opísal odstránenie sôch konfederačných vojakov ako „performatívny akt“, ktorý by sme mali vítať. Ešte nikdy neboli obrazy také dôležité. Teraz, keď je politika spektáklom omnoho viac než kedykoľvek predtým, a teraz, keď žijeme v nepretržitom prúde obrazov za neustáleho skrolovania obrazovky, je dôležité, aby sa obrazy vyrábali, ale aj ničili.

Lenže, čo sa stane so všetkými tými doničenými idolmi a dolámanými obrazmi? V Moskve v 80. rokoch 20. storočia park sôch Ústredného domu umelcov zaplavili modernistické sochy. Ku koncu leta roku 1991, keď už bolo jasné, že sa Sovietsky zväz blíži k rozpadu, z celého mesta odstránili sochy vodcov Komunistickej strany a zviezli ich do tohto parku, ktorý neskôr dostal meno Park padlých pamätníkov. Dolámané obrazy môžu žiť aj naďalej; možno by sa mali odviezť na miesto ich posledného odpočinku – na cintoríny obrazov. Toho roku zmizlo veľa konfederačných sôch i kontroverzných diel a kto vie, kde skončili. No ak mi o niekoľko rokov na večeri niekto povie o Záhrade zla, kde sú kladivom oklepaní Saddámovia, rozpadnuté sochy porazených južanských generálov, maľby od Dany Schutzovej, olejový autoportrét Stevea Bannona v podobe Napoléona, Ivankina a Jaredova kolekcia „zombie formalizmu“, dobité bábky s chýbajúcimi údmi od Jordana Wolfsona, maľby Georgea W. Busha zobrazujúce Vladimira Putina – určite by som sa tam chcel ísť pozrieť.

DEAN KISSICK je spisovateľ z New Yorku.
Esej publikujeme v spolupráci so Spike Art Magazine.
11 / 12 / 2017
by Dean Kissick
Zdieľaj na Facebook