Anachronik Kapitola 1, Kapitola 2

Rozhovor vznikol počas príprav na výstavy Anachronik Kapitola 1 (v Galérii Hot Dock), Kapitola 2 (BADW) v júni. So Simonou Janišovou sa rozprávala kurátorka výstavy Silvia Seneši Lutherová.

Simona Janišová: Anachronik. Fotil Ján Kekeli.

Názov tvojej novej kolekcie Anachronik evokuje obracanie sa k minulosti. Aké boli tvoje pohnútky hľadať východiska v histórii?

Každý tvorca, ktorí robí v keramike, sa musí kvôli materiálu aj technológii neustále vracať k tradícii. Pohnútka čerpať z histórie vyšla z môjho výskumu, v ktorom pátram po informáciách o tvorbe keramičky Júlie Horovej. V depozitároch múzeí a galérií, aj počas práce pre Múzeum dizajnu som sa zrazu stretávala aj s prácami iných autorov, ktoré som pred tým nemala možnosť ako študentka zažiť, ohmatať. Snažím sa síce inovovať, ale zároveň sa musím pozerať späť.

Čiže ide ti o tvorivé sprítomňovanie histórie? Čím môže byť, podľa teba, historický prvok v keramike atraktívny pre súčasníka?

Rozhodne tvorivé. Myslím si ale, že to nie je nejaký originálny prístup, vlastne sa to deje v umení a dizajne stále. Snažím sa históriu pretlmočiť do iného jazyka, digitalizovaním kopírovať tradičné postupy, ktoré vytvárali tvar alebo dekor. Myslím si, že práve prostredníctvom digitalizácie oslovujem súčasníka. Odrazu je schopný sa nad historickým prvkom zamyslieť a možno ho aj v tejto novej podobe akceptovať.

Simona Janišová: Anachronik. Fotil Ján Kekeli.

Dá sa považovať inklinovanie k histórii vlastnej kultúry za súčasný trend v umení?

Áno, myslím si, že je teraz všeobecný návrat k histórii, k remeslu, ale nezdá sa mi, že to je špeciálne k tej našej slovenskej histórii. Ide to všetko tak „po povrchu“. Aj v tomto pôsobí globalizácia a veci, ktoré takto vznikajú, sú si navzájom podobné. Pre mňa bola dôležitá práve slovenská tradícia. Žijem tu, tvorím a zaujímajú ma osobnosti, ktoré tu boli predo mnou. Podľa mňa je potrebné o nich hovoriť. Bude to znieť ako fráza, ale myslím si, že stavať na lokálnej tradícii má ešte stále význam, a práve prostredníctvom nej sa vieme odlíšiť od zvyšku sveta. Ale vo výsledku divákovi asi nebude jasné, že inšpirácia ku kolekcií Anachronik vyšla z tradície slovenského regiónu. V prvých „nástreloch“ práce som rozmýšľala, že budem až tak dôsledná, že použijem výhradne regionálne materiály. Tento zámer sa mi ale zatiaľ nepodarilo zrealizovať. Teraz mám hlinu českú, soli kovov si vyrábam sama v laboratóriu, glazúry sú z Nemecka.

A na druhej strane, myslíš si, že súčasná spoločnosť potrebuje, aby jej bola pripomínaná minulosť, napríklad aj prostredníctvom úžitkových predmetov? 

Jednoznačne potrebuje, pretože my máme krátku pamäť a môže to mať fatálne dôsledky. Jedna vec je zabudnúť na výtvarníka a jeho tvorbu, druhá na dôležité historické momenty. Aj prostredníctvom keramiky, alebo iných dizajnérskych predmetov sa dozvedáme veľa o ľuďoch, dobe, kontexte, v ktorom tvorili. A ešte špecifickejšia bola situácia žien, ktoré v tieni mužov mnohokrát nemohli naplno uplatniť svoje schopnosti a naplniť ambície. Ja už dnes žijem inú situáciu, nemusím predkladať svoje práce komisii na schválenie.

Simona Janišová: Anachronik. Fotil Ján Kekeli.

Zastávaš názor, že predmet používania, napríklad aj keramický objekt, reflektuje stav spoločnosti? Dajú sa z neho odčítať podmienky doby?

Jednoznačne áno. To sa napríklad prejavilo, keď som robila na výstave Farebná šeď (výstava Slovenského múzea dizajnu). Hoci som tú dobu nezažila, vedela som vybrať charakteristické exponáty. Zo spätnej väzby viem, že môj výber keramiky pre dané obdobia som dobre vystihla. Organické tvary a veselé farebné glazúry keramiky 60. rokov v kontraste k ťažkým tvarom a zemitej farebnosti používanej v 70. rokoch sú paralelou vtedajšej spoločensko-politickej situácie.

 Čo podľa teba vystihuje tú dnešnú dobu?

Možno to, čo som už spomínala – globalizácia a istý chaos. Tým, že je všetko tak dostupné, stráca sa východiskový bod a všetko sa k sebe približuje. Globalizácia je vo využívaní materiálov. Vo svojej generácii pozorujem, že všetci používajú podobné ak nie totožné materiály, ktoré nepochádzajú zo Slovenska. Potom nachádzame, napriek snahám odlíšiť sa, podobné práce. Je to rozdiel oproti keramikom, ktorí mohli  pred ´89 pracovať len s blízkymi zdrojmi, ku ktorým sa vedeli dopracovať alebo glazúram s obmedzený výberom. Vznikali potom regionálne odlišnosti. Na druhej strane, dnes sa naša keramika dostáva k špičkovým materiálom, odolnejším.

Aj keď sa s nimi ťažšie robí…Súčasný trend je porcelán, ktorý je náročnejší, takže sa keramici posúvajú a musia byť dôslednejší.

Na základe čoho si volila materiál v kolekcii Anachronik?

Je to kamenina so zemitejšou, pieskovou farbou a tiež porcelán, ktorý využívam pre niektoré odliatky, aby presvetlil a odľahčil kolekciu. Materiál som volila na základe kvality, pretože ho môžem páliť pri vysokej teplote a má dobré vlastnosti. Farba pritom pripomína keramiku pálenú pri nižšej teplote, čím odkazujem k červenej keramike a keramike točenej na kruhu. S ňou pracovala aj Júlia Horová a zanechávala na nej odtlačky rúk, čo zase ja zanechávam frézou. Chcem, aby to bolo zemité – príbuzne jej farebnosti. Takisto, čo sa týka voľby glazúr. Je to síce moja vlastná farebnosť, ale farebný zásah do tmavého podkladu črepu vychádza z tvorby Horovej.

Názov Anachronik však zároveň evokuje aj čosi zastarané a naivne ľpiace na minulosti. Brala si vo svojej kolekcii do úvahy aj tieto interpretácie? Alebo s nimi dokonca zámerne pracuješ?

K názvu ma inšpirovala jedna sci-fi kniha. V tomto prípade neberiem pojem anachronický vo význame zastaraný, ale ako niečo, čo sa nesprávne vyskytuje v tejto dobe, niečo časovo nezaraditeľné. Chcela by som, aby tie predmety trochu zmiatli diváka. Aby uvažoval, či sú zo súčasnosti alebo z minulosti, dúfajme že aj z budúcnosti. Takisto aj pri fotení s Jánom Kekelim som chcela podporiť tento zámer.

Prečo si sa rozhodla prezentovať novú kolekciu stolovacích prvkov prostredníctvom dvoch výstav?

Podstatný je pre mňa proces tvorby. Snažila som sa, aby bol inovatívny, aby priniesol niečo nové. A jeho výsledky podľa mňa stoja za samostatnú výstavu – tým myslím sadrové formy, ktoré boli kompletne robené digitálne a CNC frézou bez toho, aby som použila model. Vytvárala som negatívne tvary frézou. Tieto formy už druhýkrát nezopakujem. A keď sa obijú, opotrebujú a budem kolekciu znovu frézovať, spravím ich inak. Preto je skvelá príležitosť, aby som ich teraz vystavila. Ale nemajú pre mňa úplne rovnakú hodnotu ako hotové produkty. Myslím si, že formy sa dostanú do výtvarnej polohy, keď sú prezentované samostatne. Keby tam boli aj odliatky, bolo by to už zbytočne urozprávané. Kto chce, pozrie si obe výstavy. Je to zaujímavejší rébus pre diváka…

Čo chceš odkrývaním procesu komunikovať?

Keď sme hovorili o tom, aké sú teraz trendy, tak tým, že je teraz návrat k remeslu a vyzdvihovaniu remesla, je trendom aj vystavovanie, poukazovanie na proces, na to, ako sú veci robené/ tvorené. Považujem to za výborné, lebo ľudia si môžu uvedomiť, aké sú výrobné procesy v masovej produkcii a prečo je dôležité kupovať výrobky, a tým nemyslím len keramické, s menším ekologickým dopadom. Vnímam to ako pozitívny trend.

Simona Janišová: Anachronik. Fotil Ján Kekeli.

 

Je tvojim cieľom estetizácia procesu tvorby keramiky?

Nepovedala by som priamo estetizácia, ale skôr zjednodušenie procesu. Tým, že som si sadrové formy na odlievanie hmoty dizajnovala v počítači, je prirodzené, že ich spravím tak, aby boli estetické. To je potom iný zážitok z práce a potom aj výsledok vyzerá inak… Je pre mňa dôležité mať radosť z vlastnej tvorby. Z foriem sa tak stávajú výtvarné objekty. Táto prezentácia možno priláka ku keramike aj ľudí, ktorí sa inak o dizajn a úžitkové umenie nezaujímajú.

Prečo je podľa teba potrebné v dnešnej dobe remeslo zvýznamňovať? Máš dojem, že je ohrozené, alebo že „doplatilo“ na digitálne technológie?

Nemyslím si, že ručné remeslo doplatilo na digitálne technológie, doplatilo na zníženie dopytu po ňom. Potom sa strácajú remeselníci, ktorí sú schopní to dotiahnuť na nejakú úroveň. Na to je dôležité poukazovať.

 Vnímaš digitálnu technológiu rovnocenne voči ručnému remeslu, keď ju sama používaš? 

Závisí od spracovania. Môže byť zle spravené ručné remeslo a dobre to digitálne a naopak. Je to podľa mňa len ďalší nástroj – iný nožík v rukách autora. Oboje môže byť zle použité.

Čiže nepoužívaš digitálnu technológiu náhodne, ale ide ti o získanie zručnosti v digitálnom remesle, porovnateľnej so zručnosťou v ručnom remesle?

Ide mi o to, aby nebolo použitie technológie, či už jednej alebo druhej, samoúčelné, ale aby bolo zvládnuté na špičkovej úrovni. Musí mať význam použiť tú ktorú technológiu, a nie demonštrovať technológiu cez technológiu.

 Aby technológia nebola cieľom, ale prostriedkom… 

Presne.

Máš tvorivú slobodu pri používaní digitálnych technológií?

Tvorivá sloboda nie je daná technológiami, vlastne, všetky technológie ma obmedzujú. Podľa toho vyzerá aj výsledok, že ho prispôsobujem, alebo tlačím tie hranice ďalej. Tvorivú slobodu mi zabezpečuje aj osoba operátora – teda odborníka, ktorý vie moje digitálne dáta a vízie pretlmočiť prístroju. Konkrétne ide o Petra Machatu – šperkára, ktorý vie, na rozdiel odo mňa, komunikovať s CNC frézou. Je mojou dôležitou spojkou, vďaka nemu sa nemusím zaoberať krokmi navyše.

V čom vidíš výhodu digitálnej technológie oproti ručnému remeslu?

V rýchlosti! Celá táto kolekcia mi trvala rok a pol. Ručne by toto množstvo foriem, objem práce v tomto prevedení, prakticky ani nebol možný. Keramika je veľmi pomalá, všetko trvá a ja mám toľko nápadov, a len dve ruky.

Formy predmetov si modelovala digitálne, pritom pôsobia ako ručne modelované, nepravidelné, dokonca „deformované“ – vyvolávaš tento dojem zámerne? Prečo popieraš schopnosť digitálnej technológie produkovať formálne „dokonalý“ výrobok? 

Treba si uvedomiť, že každý nástroj má svoje obmedzenia a je treba s nimi počítať už vo výtvarnom návrhu. Chyby využívam vo svoj prospech. Digitálne som spracovávala sadru, ktorá zachová dokonalé formy, je schopná udržať čistú geometriu. Kopírujem ju do keramiky, ktorá už má svoj život a prechádza všetkými živlami, ktoré ju deformujú a ovplyvňujú a ja už dokážem predpokladať, aký bude výsledok. Snažiť sa zachovať presnú geometriu by bolo kontraproduktívne. Preto už dopredu rátam s deformáciami a deformujem už aj ja sama v digitálnom návrhu. Uľahčujem keramike „sa hýbať“. Zároveň to podporuje moju snahu vzbudzovať otázku, ako sú tie predmety vlastne urobené a v ktorej dobe. Keby boli úplne exaktné a presné, čo by sa určite dalo dosiahnuť, pôsobili by príliš digitálne. Dúfam, že to z nich nie je cítiť, že prešli týmto procesom. Chcela som do toho dostať ľudský rozmer a to aj doslovne tak, že ide o prácu rukami.

 Podľa čoho si volila mierku vecí?

Podľa svojej ruky. Išlo mi o to, aby tieto predmety boli použiteľné v bežnom interiéri, aby boli príjemné na používanie.

Vráťme sa ešte ku keramičke Júlii Horovej. Čím ťa jej tvorba zaujala, že si sa rozhodla z nej vychádzať?

Bol to vyslovene pragmatický dôvod, pretože som mala pocit, že poznanie ženských osobností v oblasti keramiky je nedostatočné. Tvorba Horovej ešte komplexne spracovaná nebola, tak som si ju vybrala. Ale je pre mňa svojou tvorbou rozhodne zaujímavá, jej veci sú fascinujúce aj dnes, sú nadčasové. Okrem úžitkovej tvorby je pre mňa inšpiratívna aj jej originálna zvieracia figurálna tvorba. Keď ukončím túto etapu, začnem sa venovať figurálnym veciam. Zaujímajú ma hlavne jej ľudské portréty, takže pôjdem týmto smerom.

Vo svojom výskume sa zaujímaš aj o rodovú problematiku tvorby Júlie Horovej, aký má pre teba zmysel porovnávať podmienky tvorby, ktoré mala Horová, s tými, aké máš ty dnes?

Určite to má zmysel porovnávať, ale podľa mňa je treba sa zamýšľať vôbec nad postavením ženy, a nemusí to byť práve keramička. Síce problémy sama pociťujem, ale vo svojej tvorbe to priamo netematizujem. Zaoberám sa tým v texte, ktorý o Horovej píšem. Navyše, problémy súvisia aj spostavením keramiky u nás, s absenciou galérií zastupujúcich tvorcov keramiky. Z tohto dôvodu vlastne existujem samostatne, mimo systém, takže nemám, napríklad, dôvod porovnávať svoje postavenie s postavením mužov – keramikov.

Aké výrazové prostriedky sú pre teba pri tvorbe keramiky dôležité?

Momentálne je pre mňa podstatná glazúra – farba, bez nej by tie veci vôbec nefungovali. To maliarske gesto niekedy až poprie štruktúru, ktorú som pred tým precízne tvarovala frézou, retušovala. Uvoľnenie pri maľbe je pre mňa do istej miery nové, zábavné a dôležité. Pred tým som takto nepracovala a to sa dá tiež považovať za inšpiráciu Horovou. Bolo úžasné vidieť jej predmety naživo v múzeu v Prahe a mať možnosť ich vziať do ruky, vidieť tie „slobodné“ spôsoby glazovania.

Na základe čoho si vyberala svoju farebnicu glazúr pre kolekciu Anachronik?

To bolo intuitívne. Nemôžem povedať, že by som sa zaoberala symbolikou farieb, ide skôr o náladu. Tak ako je forma racionálna, jasná a funkčná, tak je maľba kontrastná. Ja nikdy nemám úplne presný plán, keď si pripravujem glazúry. Užívam si to, je to taký veselý moment…

Vo svojej kolekcii zdôrazňuješ utilitárnosť, no niektoré z predmetov nemajú jednoznačné využitie. Ostávajú akoby nedopovedané, účel nie je jasný. Prečo?

Rada nechávam priestor užívateľovi v kreatívnom používaní mojich prác. Hoci niekto potrebuje presne počuť, načo a ako sa má predmet použiť. V kolekcii mám svietnik, ktorý je po otočení miskou. Ide mi o hravosť a zážitok z používania.

 

Simona Janišová: Anachronik. Fotil Ján Kekeli.